Veronika

Volám sa Veronika a narodila som sa ako tretie dieťa v našej rodine po dvoch starších bratoch. Na svet som prišla v roku 2010 trochu komplikovanejšou cestou s diagnózou „vrodená vývojová vada na srdiečku“. Už ako mesačné bábätko som absolvovala svoju prvú, a žial ešte zďaleka nie poslednú operáciu srdiečka. Domov som sa prvýkrát dostala až po dvojmesačnom pobyte v nemocnici. Prišla prvá kontrola, pri ktorej lekári zistili pokles saturácie kyslíka a bola som opäť v nemocnici. Vtedy som podstúpila predoperačnú katetrizáciu a krátko na to druhú operáciu srdiečka. Tá našťastie dopadla dobre a čoskoro som sa opäť vrátila domov k súrodencom a rodičom. Komplikácie nastali až pri hojení pooperačnej rany, kde sa mi dostal zápal a čakali nás ďalšie každodenné návštevy nemocnice. Nakoniec sa všetko zahojilo a my sme sa mohli opäť vo väčšej miere venovať rehabilitácii a hraniu.

Ukázalo sa však, že všetko, čo som sa dovtedy naučila, som akosi rýchlo zabudla:
prestala som sa otáčať, plaziť, hovoriť ... a napriek tomu, že som naďalej poctivo cvičila, môj zdravotný stav sa nezlepšil.

Zo začiatku sme chodievali cvičiť do rehabilitačných zariadení - Harmony a individuálne, teraz cvičím s maminkou doma každý deň a pekne to zvládam. 2-3x do roka absolvujeme rehabilitačné pobyty v Piešťanoch. Okrem rehabilitácie chodievame na akupunktúru, kranio-sakrálnu terapiu a logopédiu.

Teraz mám 5 rôčkov, stále sama nechodím, ani nerozprávam, ale začínam rozumieť veciam okolo seba. Veľmi rada sa hrám, úplne najradšej s hudobnými nástrojmi. Aj preto sa mi veľmi páči muzikoterapia, ktorú pravidelne navštevujem. Veľmi rada pozerám rozprávkové príbehy, v ktorých je veľa pesničiek - Spievankovo, Fíha tralala, či Bambuľka, mám svoje obľúbené knižky aj hry, pri ktorých mi ide ľahšie dokonca aj rehabilitácia.

Na našej ceste nám pomohlo veľmi veľa ľudí, ktorým patrí naša veľká vďaka. Stále aj s rodičmi verím, že raz budem chodiť sama a dokážem vyjadriť svoje myšlienky slovami.  

Veronika, jej rodičia a súrodenci